Dovolenka v Paríži pokračuje v novom šate na adrese DovolenkaPlus . Skúste kliknúť. Ďakujem. Roche.

Poloha hotela – Paríž, Rue Simart 7, 15 km od letiska ORLY - 60-90 minút

• časť Montmartre, 1*, turistická trieda, historická budova
• ORLYVAL – stanica Orly- stanica Anthony
• metro – trasa B – stanica  Anthony – stanica Gare du Nord
• metro – trasa 4 – stanica Gare du Nord – stanica Marcadet Poissonniers

Izby- ponuka:     47 izieb

• 7x dvojlôžkové comfort
• 9x jednolôžkové
• 19x dvojlôžkové
• 12x trojlôžkové

Izby – vybavenie:

• SAT TV, telefón
• kúpeľňa s WC -  len sprcha
• elektrika 220V – nie je potrebný adaptér
• sprchový gél, mydlo, pleťové mlieko
• plastové poháre menia každý deň
• izby riadia každý deň

Vybavenie hotela:

• recepcia, reštaurácia
• 4 poschodový bez výťahu
• len pre nefajčiarov
• internet v celom hoteli zdarma
• platené verejné  parkovanie
• úschovňa batožiny
• ubytovanie možné od 14:00-24:00 hod
• odubytovanie do 11:00 hod
• zvieratá na požiadanie bez poplatkov
• služba na recepcii 24 hodín

Stravovanie – iba kontinentálne raňajky servírované priamo na stole – džús, čaj, lekvár, maslo, plnené buchty, croissanty

Moje stanovisko: Vrelo odporúčam. Hotel je postačujúci na pobyt v Paríži aj napriek tomu, že je len 1*-turistická trieda!!!

Poloha v kľudnejšej časti Paríža. Blízko stanice metra Marcadet Poissonniers- cca 2 minútky cesty, blízko Sacre Coure. Nemá výťah, čiže nie je vhodný pre handicapovaných ľudí.

Zaspali sme ako podťatí. Po výdatnom, asi trojhodinovom spánku, sa plní nadšenia vydávame do ulíc Paríža. Pre pokročilú poobedňajšiu dobu len tých najbližších, čiže v časti Montmartre.

Opäť zdolávame schody k bazilike Sacre-Coeur, tiež nazývanú Najsvätejšie srdce alebo  Srdce Ježiša. Je to očarujúca stavba, hlavne pre jej snehovo-bielu fasádu. Je postavená z travertínu, ktorý na povrchu neustále  zvetráva a tým sa mení na kriedovo-biely. Nechcem vás tu unavovať podrobnými historickými informáciami, ale aspoň tie najdôležitejšie.

Stavba baziliky trvala od roku 1875-1914-17. Otvorená a vysvätená bola až po 1. svetovej vojne – 16.10.1919.  Zmes byzantského a románskeho štýlu – 5 orientálnych kupolí doplnených zvonicou s najťažším zvonom sveta – Savoyarde, postavených na najvyššom kopci Paríža, jej dodáva neopakovateľné čaro, pre ktoré je vyhľadávanou atrakciou Paríža.

Naozaj je to úžasná stavba! Krásna pamiatka, na atraktívnom mieste, ktoré ponúka nádherný výhľad na celý južný Paríž. Kocháte sa: Tam je  Eiffelovka, Invalidovňa, Múzeum technológií. Toto je len časť z  dominánt Paríža okom rozpoznateľné aj z vrchu Montmartre. A máme aj objav roka!  Lanovku, ktorou sa môžete dostať k bazilike aj bez zdolania nespočetného množstva schodov! Super!

Pokochali sme sa a je čas ísť ďalej. Preplietame sa uličkami Montmartre. Sem tam nás minie vláčik, ktorý vozí unavených turistov. S mapou v ruke sa dostávame na Place du Tertre, kde sídlia všetci umelci Montmartre. Obdivujeme nádherné obrazy, vytvorené umelcami priamo pred našimi očami na námestí. Po niekoľkých krokoch objavujeme starý drevený mlyn. Tabuľka oznamuje: Moulin Rouge. Moulin Rouge?! “Nejaký je opustený, ale udržiavaný”, konštatujeme s manželom. No to sme zvedaví, čo tu ešte objavíme. Kontrolujeme mapu, aby sme sa nestratili a pokračujeme v prechádzke. Tiché uličky Montmartre vystrieda veľká asi 6 prúdová diaľnica. Juj to je ruch! Kadiaľ teraz? Smer juh, preč od diaľnice. Opäť  prechádzame menej rušnými uličkami a dostávame sa k cintorínu na Montmartre. Chceli by sme navštíviť hrobky nejakých známych a slávnych ľudí, avšak teraz nám to nebude dopriate. Je 17:45 hod a cintorín sa zatvára o 18:00 hod. Tak našu prehliadku cintorína odkladáme na neskôr. Prvá noc v Paríži a stráviť ju zavretí na cintoríne? Bŕŕŕŕ, radšej nie!

Pokračujeme v ceste. Znovu rušná ulica. Roztvárame mapu a pozeráme kde sme.  Na tabuli sme objavili názov: Boulevard de Clichy. Takže čo teraz? Podľa mapy zisťujeme, že sme prešli hodný kus cesty. Hotel v nedohľadne. Je na čase vrátiť sa. “Pôjdeme cez Boulevard de Clichy, Boulevard de Rochechouart a potom tadeto bočnými uličkami k hotelu”, upresňujeme si s manželom. Predierame sa pomedzi ľudí po Boulevard de Clichy a tu manželovi strčia leták do ruky, inde ho chcú vtiahnuť do vnútra brány. Ale len jeho. Už je nám to divné a po chvíli zisťujeme prečo. Po podrobnejšom preskúmaní výkladov je nám to jasné! Nachádzame sa na ulici sexshopov a bordelov! Hups! Ani sme nehľadali a aj tak sme našli. Zbežne prezeráme výklady a niektoré sú veľmi vkusné. Sem sa ešte vrátime, oddýchnutejší.

No na dnes už naozaj stačilo. Vraciame sa na hotel. Ešte zdolať štyri poschodia. Večera ešte zo Slovenska a potom už len posteľ a televízor. Na športovom kanály dávajú ROLAND GAROS – FRENCH OPEN. Inšpirácia na ďalší deň. Majte sa.

Rozhliadame sa po letiskovej hale a darmo vyzeráme delegáta cestovnej kancelárie. Toto je naša samostatná dovolenka, nijaký delegát, nijaký sprievodca.

Ako sa dostaneme do Paríža? Pešo? Asi nie. Ako nás informujú nejakí ochotní Slováci, ktorí prileteli s nami do Paríža, do centra je to asi 10-15 km. No tak to by bola iná prechádzka! A ešte s batožinou!

Sme ubytovaní v hoteli AMARYS  SIMART, na Rue Simart 7, Paríž v časti Montmartre, ukazujeme na mape Paríža. A zrazu v rukách držíme ďalšiu mapu – mapu všetkých cestovných prostriedkov, ktoré jazdia do Paríža a jeho okolia. Ako sa neskôr ukáže, veľmi dôležitá mapa! Tu si kúpte lístky na ORLYVAL, čo je vláčik, ktorý vás odvezie na stanicu ANTHONY, spojujúcu ORLYVAL s vlakom.  Tu prestúpite na vlak, trasa B smer letisko Charlesa de Gaulle a vystúpite na stanici Gare du Nord. Zo stanice Gare du Nord metrom – trasa 4 – na stanicu Marcadet Poissonniers. A už len pohľadajte Rue Simart a hotel AMARYS  SIMART. S poďakovaním a zaželaním veľa šťastia sa lúčime a vydávame v ústrety neznáma.

O 13:00 hod odovzdávame batožinu na recepcii v hoteli AMARYS  SIMART.  Kľúč od izby však dostaneme len po 14:00 a tak, síce unavení, ale šťastní, že sme dorazili do nášho prechodného domova, vyberáme mapu Paríža a poďho rovno na najvyšší vrch mesta Paríž, kopec Montmartre s výškou 130 m nad morom. Tu sa týči bazilika SACRE-COEUR. K bazilike sa dostávame po neuveriteľne veľa schodoch, po niekoľkých nútených prestávkach, ale ten výstup stojí zato. Je to úchvatná biela stavba a ešte úchvatnejší výhľad na celý Paríž. Náš prvý dotyk s Parížom dopadol nad očakávanie. Nádherná stavba, nádherný výhľad, sme zvedaví, čo nám ešte Paríž ponúkne. Sem sa určite vrátime, ale musíme nájsť schodnejšiu cestu. Vyčerpaní – cesta do Bratislavy, let do Paríža, cestovanie po Paríži, výstup na vrch Montmartre – sa vraciame do hotela, kde na nás čaká izba č. 40 na 4. poschodí. Z hrôzou zisťujeme, že hotel je bez výťahu! Zase schody! No čo už! Sprcha, posteľ a potom sa uvidí!

Je streda 2.6.2004 8:15 hod a my práve rolujeme po štartovacej dráhe na bratislavskom letisku. Smer Francúzsko – Paríž Orly Sud. Let so SkyEurope airlines potrvá 2 hodiny. Až 2 hodiny!? Nejako sa mi to nezdá. Žeby let trval  tak dlho, ako keď sme leteli do Tuniska? No nič, veď uvidíme.

SkyEurope airlines je (v súčasnosti už len bola) nízkonákladová letecká spoločnosť, a preto na palube lietadla neservírujú ani jedlo ani nápoje. Neostáva nám nič iné iba sledovať, čo sa deje von za oknom. Vonku je krásne, svieti slnko a niekde v hĺbke pod nami si plávajú biele oblaky.  Je to fascinujúce a zároveň mätúce, keď vám pilot oznámi, že letíme vo výške 10800 m nad morom, rýchlosťou cca 800 km za hodinu a von je -45 stupňov Celzia. Mínus 45 stupňov?! Bŕŕŕŕŕ… To nie je možné! Veď tam svieti slnko! Otvorím okno? Radšej nie…  Ešteže sa to nedá.

Kocháme sa výhľadom za oknom a tak nám let celkom rýchlo ubieha. A čuduj sa svete, naozaj trvá 2 hodiny. Dokonca 2 hodiny a 5 minút! Je 10:20,  pristávame na letisku Paríž Orly Sud a dobrodužstvo sa začína. Po prvýkrát, pri našom 11-tom lete, nám k dverám lietadla nepristavia schody, ale harmonikovú chodbu, ktorou sa dostaneme priamo do príletovej haly. Paráda! Prekonávame letiskové formality, bežné pre rok 2004, pasovú kontrolu, prevezmeme batožinu a telefonujeme domov, že sme doleteli v poriadku. Všetky známe veci spojené s príletom na dovolenku máme za sebou. Sme v Paríži! A čo teraz? Počkajte si na to …

Píše sa rok 2004, mesiac apríl, a mňa môj nádherný manželík neskutočne prekvapí. Čím? Na narodeniny mi daruje pobyt v Paríži! V Paríži! Nemôžem tomu uveriť!

Paríž – hlavné mesto Francúzska, mesto na  Seine, mesto módy a hlavne mesto nespočetných pamiatok. Je to neskutočné! V júni strávime 6 dní v tomto toľko ospevovanom meste! Už sa nemôžem dočkať a môj manžel tiež! S potmehúdskym úsmevom na tvári tvrdí, že toto bude asi dovolenka skôr pre neho ako pre mňa! Prečo? Lebo …

V Paríži  sa v čase nášho pobytu koná jeden z najprestížnejších grandslamových tenisových turnajov – French open – Roland Garos, a on by sa ho chcel zúčastniť v roli diváka. Keďže tenis je aj môjmu srdcu blízky šport, či už v roli diváka aj ako hráča, nenamietam a teším sa o to viac.

Teším sa a zároveň sa ma zmocňujú obavy. Pobyt v Paríži to nebude “oddychová” dovolenka. Ide o poznávací zájazd, ktorý si organizujeme sami s manželom v neanglicky hovoriacej krajine (boli sme upozornení, že Francúzi majú veľký problém hovoriť po anglicky, ovládajú angličtinu, ale nechcú hovoriť) a my poznáme len pár francúzskych slovíčok (non, oui, pardon, mondie, bon jour, bon apetit,… ). Takže bude sranda! Cestovkou máme zabezpečené letenky – cez SkyEurope, ubytovanie len s raňajkami v hoteli AMARYS a nič viac. Dúfam, že niekde zoženieme večeru a nebudeme trpieť hladom.  Hladom na dovolenke … ?! Zatiaľ sme vždy mali  stravovanie formou polpenzie, tak uvidíme. Čaká na nás “zbrusu” nová, úplne iná dovolenka ako doteraz.

V stredu 2. júna 2004 sa začína naše dobrodružstvo v meste Paríž. Odlietame …

Pláž NAVAJO… Nezabudnuteľná pláž aj napriek nedostupnosti z pevniny. Divoká krása útesu končiaceho v modravej hlbočine. Modrá farba strieda zelenú. Divná kombinácia, ale tu vytvára neskutočnú krásu.

V tichosti, plní dojmov opúšťame pláž NAVAJO – pláž známu z fotografií, môj niekoľkoročný sen. Pri akejkoľvek zmienke o  Grécku sa mi vždy v mysli vynoril obrázok pláže na Zakynthose – pláž NAVAJO. A teraz som tam bola! Neskutočné! Splnil sa mi sen! Nádherný sen, ktorý sa stal nádhernou skutočnosťou!

Obhliadku ostrova Zakynthos – dedinku Exo Chora, zátoku Porto Vromi a pláž NAVAJO – máme za sebou. Teraz sa “rútime” (40 km rýchlosťou)  v ústrety suvenírom.  Po cca 3 km od pláže NAVAJO nás víta dedinka Volimes, kde podľa knižného sprievodcu Zakynthosom dobre nakúpime.  No veď uvidíme! Po určení času návratu k autu sa postupne roztrúsime po obchodíkoch dedinky Volimes. Robíme obhliadku suvenírov a postupne zisťujeme, že aj tu sa dá “zmlúvať” z ceny, ale stokrát lepšie ako v Tunisku. Chválabohu!

“Aha tu sú pekné obrusy! Fajn. To kúpime mojej mame,” skonštatuje môj manželík. “A tu aha, pekné pletené kabelky,” volá manžel z hĺbky obchodu.  “Pre moju sestru.”  A čo kúpime pre seba? Nevieme. Po chvíľke však zbadáme obchodík s náramkami. Je ich tu veľa, problém vybrať. Za 1,5€ kúpime dva – pre mňa a moju tetu.  Po hodinke intenzívnych nákupov sa stretávame pri aute. Híkame a ochkáme nad obsahom nákupných tašiek. Všetci sme nakúpili! Niektorí viac, iní menej, ale všetci konštatujeme, že sme ešte nenakúpili pre všetkých. No uvidíme, čo nám ponúkne hlavné mesto Zakynthos.

Ale teraz všetci, zmorení horúčavou, cestou, nákupmi, tešíme sa na stredisko Alikes, kde ponoríme svoje znavené údy do blahodárneho mora. “Ja som hladný!” ozve sa smutný hlas nášho šoféra Peťa. “Musím sa ešte niekde najesť!” A tak v stredisku Alikes hľadáme reštauráciu. Po trištvrte hodine jednu otvorenú konečne nájdeme. Vystihli sme totižto grécku siestu. Všetci si nedočkavo objednávame. Čakanie na jedlo si spríjemňujeme rusko-anglickou konverzáciou s rumunským čašníkom. Po polhodinke sa na našom stole objaví toľko očakávané jedlo.  Nech sa páči ochutnajte… Dobrú chuť!

Olovrant máme za sebou, čaká nás more. Pláž je super, ale plávať sa tu nedá! Vkuse si obíjame o dno kolená.  Na osvieženie to však stačí.

Najedení, osviežení putujeme ďalej. Náš cieľ mesto suvenírov – hlavné mesto Zakynthos. Cestou však objavíme ďalšiu zaujímavosť. Tabuľa hlási, že po 500 m sa nachádza panoramatický výhľad na celý ostrov Zakynthos. Neváhame a už sa rútime ešte kľukatejšími cestičkami na kopec. Naša púť však končí až po 2 km cesty. Ešteže to bolo autom. Uf!

Zdolávame pár schodov. Vchádzame do reštaurácie, a …  Ten pohľad stojí za to!

Z reštaurácie fotíme na kopci stojaci kláštor. Celkom pekný.

A teraz už naozaj smerujeme do Zakynthosu za ďalšími suvenírmi. Avšak  tu nastane všeobecné  sklamanie.  Suvenírov málo a sú oveľa drahšie. My objavíme iba kapsičku cez plece pre manžela a po grécky napísanú knižku pre manželovho otca – filozofa. Nádej vkladáme do poslednej zastávky – strediska Agrasi, kde všetci nakoniec úspešne zakončíme lov za suvenírmi. Osušky z motívom pláže NAVAJO pre nás a môjho brata, magnetky na chladničku pre nás a našich najlepších priateľov – manželov s dcérkou.

Náš výlet končí v hoteli The Bay vo Vasilikose večer o 20.45 hod za krásneho splnu mesiaca. O 21.00 vybalení, osprchovaní dobehneme na večeru, ktorú by mali podávať len do 21.30. Našťastie v tomto hoteli to neplatí. Naša večera sa pretiahne až do 23.30, pretože je to posledná večera našej úchvatnej dovolenky na Zakynthose a užívame si ju vďaka slovenským čašníkom, ktorí však tento hotel opustili asi v júli-auguste 2008.

Ďalší deň 18.6.2008 streda sa končí náš pobyt v úžasnej destinácii Grécko-Zakynthos – hotel The Bay Vasilikos. Ešte dokupujeme suveníry: mojim rodičom plážovú rohož, ktorá sa dá zbaliť do úhľadnej tašky, pre nás ešte poháriky s mapou a obrázkami ostrova Zakynthos. O 12.00 zbalení opúšťame naše izby a putujeme na recepciu, kde už čakajú noví dovolenkujúci zo Slovenska. Poskytujeme cenné rady ohľadne dovolenky na Zakynthose a tak si skracujeme čakanie na odvoz taxíkom na letisko o 15.40 hod. O 18.00 hod gréckeho času, 17.00 slovenského času, škoda, že musíme, odlietame späť do rodnej krajiny a dávame zbohom ďalšej nezabudnuteľnej dovolenke.

Dovidenia Zakynthos, dovidenia hotel The Bay!

Veríme, že sa sem ešte vrátime!

Bolo tu úžasne!

P.S.  Ďakujem za prečítanie.

A čo bude nasledovať? Egypt? Turecko? Tunisko-Džerba? Francúzsko-Paríž? Male divy alebo Grécko-Korfu? Necháme sa prekvapiť!

Majte sa pekne!

Cez neplánovanú odbočku s názvom zátoka Porto Vromi, naším prenajatým autíčkom VW Polo 1,2 pomaly – najvyššou rýchlosťou 60 km/h (vyššiu rýchlosť nedovoľuje kubatúra auta a tak často spomínané kľukaté úzke do kopca vedúce zakyntosské cesty) – sa presúvame k najväčšej atrakcii na ostrove Zakynthos – najfotografovanejšej pláži NAVAJO. Vlastne ide o najfotografovanejšiu pláž v Grécku. Zátoka NAVAJO je z pevniny neprístupná. Na pláž s vrakom pirátskej lode, ktorá tu stroskotala v roku 1983, sa dostanete iba výletnými loďami.

Sme tu! A už sa nevieme dočkať! Akurát sme vystihli autobus plný turistov. Autobus sa rúti na parkovisko takou rýchlosťou, že všetci čakáme, či vôbec ubrzdí a či jeho púť neskončí dolu v zátoke pri vraku. Chvalabohu nič také sa nestalo! Dopĺňame tekutiny, natierame sa opaľovákmi, berieme foťáky a plný očakávania sa poberáme na koniec cesty. Turisti z autobusu zamierili k nejakej klietke. Keďže je ich tam plno, hľadáme schodnejšiu a hlavne prázdnejšiu výhliadkovú “vežu”.

Do cesty sa nám postavil kamenný múrik, ktorý niektorí s väčšou, iní s menšou námahou prekonávame a šinieme si to na koniec. Koniec čoho? Koniec všetkého! Naša spolupútnička Mirka – prvý odvážlivec – sa otáča a: “Ja už ho vidím!” Ako na povel, všetci ktorí rozumeli, hrnú sa k nej. Stojíme na úpätí asi 250-300 m zrázu, útesu, ktorý končí dole v modrých vodách Jónskeho mora. Je to nádhera! Toľko otieňov modrej som ešte nevidela! Môj strach z výšok sa zázrakom vyparil! Zmizol! Nakláňame sa nad vrakom a fotíme, fotíme. Avšak ani slová, ani fotky nevystihnú krásu zátoky NAVAJO, tú krásu musíte zažiť! Tak sa kochajte!

Autobus je preč! Nastalo neskutočné ticho.

Klietka, čo je plošina cca 1,5mx1,5m vysiaca vo výške 250-300 m nad morom je tiež pomerne prázdna. No tak vám poviem, neprechovávam k nej dôveru! Aj napriek tomu, alebo práve preto, že sa v klietke vystriedalo toľko ľudí (50-100 za 30 minút) a hlavou my prebleskujú myšlienky: “Je to dosť pevné? Neodtrhne sa to? Nezrútime sa do hlbín?!”,  stojíme s manželom v rade a čakáme, kedy si vychutnáme pohľad na zátoku Navajo spoza “mreží”. No v klietke zažívam oveľa väčší strach, ako keď som stála na úpätí strmého zrázu bez akejkoľvek zábrany a radšej bežím preč! Bŕŕŕŕ! Aj teraz mám na sebe husiu kožu.

Je 13.30 hod. Posledné fotky, posledné pohľady a opúšťame najznámejšiu časť Zakynthosu, najfotografovanejšiu pláž NAVAJO. Zbohom NAVAJO…

Je utorok 17.6.2008 ráno 8.30. Opúšťame jedáleň naraňajkovaní a mierime do hotelovej izby zbaliť sa na náš celoddený výlet – výlet okruh ostrovom Zakynthos. Mapa, jedlo, nápoje, plavky, osušky, fotoaparát, baterky, krém na opaľovanie, money (peniaze) na suveníry, všetko putuje do batohu. Teraz už len počkať na našich spoluvýletníkov a na dovoz požičaného auta.

Čakanie si spríjemňujeme na recepcii hotela pri infopulte cestovnej kancelárie FIRO TOUR, kde zisťujeme posledné užitočné informácie. Na ostrove Zakynthos je v obci autom povolená 50 km rýchlosť, v mimo zastavaných oblastiach 110 km rýchlosť, celkom fajn. Ostrov má po obvode 123 km, tak to ten výlet hravo zvládneme a  do 16.00 sme na hoteli. Najstaršia oliva je v obci Exo Chora, tam máme namierené.

Práve nám doviezli auto – biele VW Polo 1,2. Všetci piati sa hrnieme na parkovisko. Zmluva, kľúče, poplatok za požičanie auta+poistenie, batožina a ide sa.  Smer hlavné mesto Zakynthos. Tu pre nás nastáva najtvrdší oriešok celého výletu – správne odbočiť na cestu do Lithakie. Zvládli sme to!

Exo Chora - naša prvá zastávka. Mestečko s najstaršími budovami a najstaršou olivou na Zakynthose. V roku 1953 postihlo Zakynthos veľké zemetrasenie, ktoré ostrov Zakynthos zrovnalo zo zemou. Len v Exo Chore sa nejaké budovy zachovali. Fotíme sa pod najstaršou olivou, ktorej vek je aj pre Grékov veľká neznáma. Obzeráme suveníry v stánkoch – nič moc a ideme ďalej.

Ďalší cieľ – najfotografovanejšia pláž celého Grécka – pláž NAVAJO – Navajo Wreck – Shipwreck. V obci Anafonitria hľadáme smer Navajo. Nájdeme ho celkom ľahko, aj keď značenie na Zakynthose je dosť divné. Pred obcou Anafonitria sa nachádza ceduľa – Anafonitria 500 m – neprejdete však ani 50m a začiatok obce je tu. No asi sa kopli o jednu 0.

Pokračujeme v ceste nadol. Všade sú cedule smer NAVAJO. Pred nami sa otvára krásna scenéria. Zelené kopce, kľukatá úzka cestička, modré more a biele útesy. Nádhera! Keď vidíme niečo zaujímavé, vyskakujeme z auta a fotíme, fotíme. Zrazu sa cesta skončila! Pred nami je nádherná zátoka. Hups! To tu nemalo byť. Navajo je predsa zátoka prístupná len z mora loďou! My sme sa dostali do zátoky Porto Vromi! Ako je to možné! Veď všade boli tabule smer NAVAJO. A už nás to aj napadlo – z Porto Vromi odvážajú turistov loďami na výlet k vraku v zátoke NAVAJO. Čiže nečakaná zastávka. Sme tam, kde sme sa ani nechceli dostať. Nevadí! Je tu….  nádherne. Zátoka Porto Vromi je veľmi hlboká. Až 110 m! Nemci tu počas 2. svetovej vojny skrývali ponorky. No pokochali sme sa, porobili fotky a teraz hor sa ďalej. Smer NAVAJO…

V nedeľu podvečer, po vrátení našich spoludovolenkárov z nevydareného lodného fakultatívneho výletu, sme všetci štyria zosnovali plán. Prenajmeme si auto a pôjdeme na výlet sami! Táto myšlienka nás sprevádzala od začiatku dovolenky, avšak reálnu podobu sme jej dali až v nedeľu podvečer – tri dni pred odchodom domov.

Kým sa, nazveme ich Veronika a Peťo, dávali dokopy po nevydarenom výlete, my sme šli na stretnutie s delegátkou Jankou (delegátkou cestovnej kancelárie FIRO TOUR). Najprv sme sa jej poďakovali za spoluprácu pri zrušení fakultatívneho výletu, vypýtali si späť 60,- €,  pochválili sa s novinou, že sme radi neúčasti na výlete, lebo “nem” dopadol dobre (viď článok Zakynthos – fakultatívny výlet – výsledok) a potom sme vyrukovali so žiadosťou o pomoc pri prenajímaní auta.  “Cestovná kancelária FIRO TOUR na Zakynthose spolupracuje s požičovňou áut s názvom EuroHire. Auto vám pristavia na parkovisko hotela ráno v deň prenajatia okolo 9.00-10.00 hod, vypíše sa zmluva a zaplatíte poplatok + príplatok vo výške 9,- € ak si chcete pripoistiť okná a gumy, pretože to nie je zahrnuté v cene požičovného”, oznámila nám Janka. “Aké auto si chcete prenajať a na kedy?” “VW Polo alebo Hyundai Accent na pondelok, čiže na zajtra,” znela naša vopred dohodnutá odpoveď. “Tak to je najvyšší čas zavolať do požičovne, či vôbec majú Vami požadované autá k dispozícii”. Janka vytiahla mobil a už bola v akcii. Zisťovala a zisťovala. Mali k dispozícii len VW Polo, tak sme si ho objednali. Po vybavení prenájmu auta sme s delegátkou Jankou viedli nezáväzný rozhovor, pri ktorom však vysvitlo, že v pondelok (17.6.) majú na Zakynthose druhý najväčší sviatok v roku a Gréci nebudú pracovať.  Okamžite sme menili deň prenájmu auta na utorok, pretože sme na výlete chceli pokúpiť aj suveníry a v zavretých obchodoch by to nebolo možné.  Auto sme mali, šoféra a pasažierov tiež, už nám chýbal len plán výletu. Ten sme zosmolili v pondelok počas dňa a ešte sme pribrali jedného pasažiera – hotelovú detskú animátorku Mirku, ktorá chcela, tak ako my, spoznať krásy ostrova Zakynthos. Vďaka knižnému sprievodcovi Zakynthosom v slovenčine sme zosnovali bojový plán nášho výletu, každý si povedal, čo chce vidieť a už sme len čakali  na utorok ráno. Počkajte si aj vy …